Ešte v decembri, roku mínus jedna, sme spolu so ženou na júl naplánovali zhruba dvojtýždňový pobyt u švagrinej v Írsku. V snahe vyhnúť sa nechcenému babysittingu, skrsol mi v hlave nápad. Veď ženu a deti lúbim, oni mňa tiež, mediteránske ego a míle na to mám, navyše anglinu treba obrúsiť. Strávim z toho teda týždeň na lodi. Prebehlo zopár e-mailov, zaplatila sa záloha a resumé bolo RYA Coastal skipper v prílivových vodách. Žene po mojom oznámení tiklo oko a súhlasila. Však čo iné jej aj zostávalo. Lenže ... keďže život je rôznorodý a dynamicky sa mení každým dňom, do nášho odchodu sa dynamicky zmenilo všetko, úplne všetko. Teda presne povedané do môjho odchodu. S odstupom času, žena s deťmi museli zostať doma a ja som tak postupne začal plánovať svoju individuálnu výpravu na ostrovy ako bolo treba. Naplánoval cestu z letiska v Dubline do Galway autobusom, zabookoval hostel na rohu Eire square, čo je asi dvesto metrov od miesta kde máme začať kurz a tešil sa na večerný točený Guiness. Fantastický timing, paráda. Neviem sa dočkať.
Prišiel týždeň balenia a deň D s nástupom na Bratislavskom letisku pripadol na nedeľu. Ešte v stredu som však našiel v mobile neodpovedaný hovor z írskeho telefónneho čísla. Hovorím si, tak a už sa to začína. Volám teda späť a dovolám sa samozrejme na hotline firmy Bow Wawes, kde mi to zdvihla nejaká Fiachra a absolútne nevedela o čom točím. Sľúbila mi, že zistí o čom je reč a že mi zavolá späť. Asi o hodinu volal Finbarr, náš inštruktor so svojim dokonalým írskym akcentom. No a v duchu komunikačného šumu pod vplyvom jeho akcentu a mojej slovanskej angličtiny mi oznámil, že museli z nejakých príčin zmeniť loď a že či by mi to nevadilo. Vravel som mu, že v zásade je to jedno a teda áno súhlasím. Samozrejme do piatka poobedia mi neočakávané zmeny stále vŕtali hlavou a rozhodol som sa mu teda ešte raz pre istotu zavolať. Fina, tak sme ho celý čas volali, som už nezastihol, zato Fiachra bola plne nápomocná a oznámila mi, že je všetko ok a v pondelok plus mínus o ôsmej ráno mám byť na Baltimore pier. Odpovedám OK a skladám telefón. Doktor Gugl mi vyplul presnú polohu a ja kukám ako puk. Akože Baltimore pier je na západnom pobreží! Pozerám neveriacky na mapu a volám naspäť mojej novej kamarátke Fiachre. „No problem, It´s easy. Baltimore is located in Cork county and you have to take a bus from Dublin to Corck and next to Baltimore via Skibbeeren.“ Poďakoval som za ochotu a začal hľadať nové autobusové spojenie. Nebudem rozpisovať detaily, ale v kombilácii s mojim príletom, možnosťami ubytovania proste neexistovalo. Telefón mi v Bow waves samozrejme už nikto nezdvíhal a tak som sa zmohol iba na akýsi informačný email, že ma nájdu na móle v pondelok okolo dvanástej. Nas..rdený, teleportovaný v časopriestore do čias vysokej školy, hlásiac sa ku svojej identite som sa nakoniec rozhodol. Budem šoférovať. Aj keď vľavo, ale budem. Nech to parom vezme, welcome drink mi neujde. V tomto duchu a s nocľahom v Corku som sa teda prepravil na pondelkové miesto určenia. Mimochodom, dovtedy som si myslel, že je to iba vo filmoch keď si kontinentálny európan sadne za volant na ostrovoch na ľavú stranu a hľadá volant. Ono to tak naozaj je. Z parkoviska som po prevzatí auta vyrazil asi po pol hodine spracovávania geometrických rovín, dimenzionálnych možností, a hlavne pomyselného premietania youtube videí z večera pred odchodom. Ku podivu cesta bola super a fotopamäť na všetkých križovatkách a kruháčoch zafungovala. Teda až na jeden dosť zásadný incident v Baltimore. Tie krvavé oči pána vo VW Passat čo išiel v protismere vidím ešte doteraz. Ups, stalo sa. Nuž, dalo by sa to hádam ospravedlniť aj nadšením, ktoré vo mne zavládlo po morálnom víťazstve nad navigáciou v aute. Nešlo jej totiž za žiadnych okolností vysvetliť, že Baltimore pier a morská hladina je na bode nula a nie na kopci medzi ovcami. Ale musím povedať, tiež dobrá skúsenosť.
Do Baltimore sa mi podarilo doraziť včas. Pokúsil som sa ešte o jeden bezúspešný zdvorilostný telefonát a následný email s Fiachrou, že stojím na móle a nikoho široko ďaleko nevidím. To mi už ale zavolal Fin, že preberá loď a že mi máva. Týmto pádom som si udelil víťazne jeden obrovský „Thick“. Podali sme si ruky a za chvíľu boli na palube aj zostávajúci kurzanti Terry, Sherren a William. Welcome drink prebehol v priateľskej a tak trochu aj vďaka mne exotickej nálade za slnečného rána bez bimini. Načo by tam aj bolo, že? Terry bol asi 30 ročný chalan, čo si robil kurz Competent crew lebo sa chystal s kamarátmi do Grécka. Jeho angličtina bola taká fantastická, že sme si až skoro nemali čo povedať. Pozeral som sa mu hlavne na ústa, lebo vyslovoval tuším každé tretie slovo rýchlosťou ako 33-ková LP platňa pustená na 45. Naša komunikácia sa rozbehla na plno až nasledujúci deň po treťom Guinesse v miestnom pube. William a Sherren, úžasní a empatickí šesďesiatnici. Boli tuším manželia a robili si Day skippera. Will drkotal neustále nejaké anglické žartíky, čo mi tlačilo od smiechu slzy do očí. Jeho angličtina bola relatívne čistá, akurát že emočný rozsah jeho prejavu bol na úrovni dieselového motora na otáčkach tisícpäťsto. No a nakoniec Shereen. Milé stvorenie a pôvodom britka. Mala nádhernú kráľovskú angličtinu a zafungoval u nej akýsi druh materinského pudu, čo som vzhľadom na okolnosti samozrejme úspešne celý týždeň zneužíval. Procedurálne sme vybavili odbornú literatúru, povedali si čosi o sebe a následne sa ubytovali v kajutách. Konečne som historicky dospel ku svojej vlastnej kajute, ktorú som mal iba sám pre seba. Neviem prečo, ale v našej partii vždy lehním ako El capitano v spacáku v salóne. Celé sa to takto pretiahlo až niekde okolo obeda, kedy sme vyrazili na plavbu. Fin rozdal úlohy, otestoval nás nenápadnými otázkami a keďže ja som tam bol asi kurzovo najambicióznejší, knižkomíľami najostrieľanejší, postavil ma za kormidlo a udelil mi otázku ako pôjdem von. A kua ... „I´ts wrong.“ povedal. Vysvetlil nám všetkým ako na to a vyrazili sme. Akože podmienky boli fakt stiesnené, špica lode trčala spoza betónového móla, ktoré nám omínalo fendre na „starboard side“, no a vietor fúkol okolo 12 uzlov spoza neho. Podotýkam, že bol odliv a my sme boli asi štyri metre pod ním. Naproti boli ďalšie lode a tak isto aj za rohom. Navyše, to čo počas týždňa zaručene fungovalo, bol dobrovoľný stres v kombinácii s jazykovou bariérou. ... ale o mojej výprave na toaletu popíšem možno neskôr.
